Kam som nasmeroval svoj život?

Po roku opäť navštívili našu farnosť pátri Vincentíni. Tak ako sme sa vlani počas ľudových misií pripravovali na slávenie veľkonočného tajomstva, teraz už takmer na konci veľkonočného obdobia sme mali možnosť zastaviť sa a obnoviť svoj vzťah s Bohom. Obnova misií sa uskutočnila v mariánskom mesiaci máj, 22. – 25.5.

Vzývaním Ducha Svätého sme si vo štvrtok pri večernej svätej omši začali znovu pripomínať misijný odkaz. V homílii sme sa spoločne s pátrom Ondrejom zamýšľali nad tým, ako sme prežili uplynulý rok, ako sme sa snažili žiť svoj kresťanský život, ako sa posolstvo misií prejavilo v našich vzťahoch, v našom konaní… Po svätej omši pokračoval program pre dospelých s pátrom Františkom, ktorý vo svojom príhovore zdôraznil, aké dôležité je prežívať ľudské radosti i trápenia s Kristom, nebáť sa prejaviť v rodine či na pracovisku ako odvážny kresťan, pretože ak žijeme v spojení s Ježišom, aj ovocie nášho života bude sladké a budeme vydávať radostné svedectvo o Bohu.

V piatok pri rannej svätej omši témou homílie pátra Františka bol hriech a jeho následky v našom živote. Následne bola našim starým a chorým vyslúžená sviatosť pomazania chorých. V dopoludňajších hodinách misionári navštívili aj našich trpiacich, ktorým fyzická slabosť už nedovoľuje zúčastňovať sa liturgie v spoločenstve veriacich v chráme, a vyslúžili im sviatosť zmierenia, pomazania chorých a Eucharistie. Popoludní už vysluhovali sviatosť zmierenia v kostole, až do večera. Medzitým celebroval páter Pavol svätú omšu za účasti detí. V príhovore sa zameral na Ježišov výrok z evanjelia: „Aby ste sa milovali navzájom…“ (Jn 15, 17) Všetkých povzbudil ku konaniu v láske. Všetko naše konanie má byť sprevádzané láskou – najmä v rodinách, ale aj v škole, na pracovisku, medzi susedmi… Prítomných vyzval, aby sa toto prikázanie lásky stalo mottom obnovy misií, aby sme si ho vždy znova a znova pripomínali. Po svätej omši nasledovala adorácia na spôsob Taizé – krátke zamyslenia, v ktorých každý mohol objaviť sám seba a svoju životnú situáciu, boli dopĺňané chvíľkou ticha, kde každý mohol Bohu ponúknuť svoje srdce a zveriť Mu svoj život. Medzi jednotlivými zamysleniami sme spievali piesne chvál.

V mesiaci máj nemožno zabudnúť ani na úctu k Panne Márii. Preto sa ranná svätá omša v sobotu niesla práve v tomto „duchu“. Panna Mária je nám vždy oporou a nehasnúcim príkladom v odovzdanosti a pokore voči Bohu a v neposlednom rade príkladom skromnej, ale veľmi odvážnej ženy. V nej vidíme tú, ktorá sa nezľakla… Nebála sa plniť Božiu vôľu a dokonca ani na krížovej ceste, keď videla trpieť a umierať svojho Syna, neutiekla, ale ostala pod krížom až dokonca, nereptala a nevyčítala Bohu, prečo to dopustil… Treba preto rozjímať o jej živote a prosiť ju o pomoc na životnej púti s Kristom a v ústrety Kristovi. Aj v tento deň sme mali možnosť pristúpiť k sviatosti zmierenia. Večerná svätá omša bola zameraná na krst – prvú a hlavnú sviatosť kresťanov. V homílii páter František zdôraznil dôležitosť krstu, ktorý je bránou k ostatným sviatostiam. Pripomenul práva, ale aj povinnosti – pokrstených, rodičov i krstných rodičov. Netreba vnímať krst ako niečo bežné, normálne, rutinné, ale ako niečo, čo robí náš život výnimočným, pretože sa stávame deťmi samého Boha. Preto je potrebné dobre sa pripraviť na prijatie krstu, uvedomiť si, k čomu sa zaväzujeme, teda najmä rodičia pri krste svojich detí. Ale aj krstní rodičia majú mať účasť na kresťanskej výchove týchto detí. A v neposlednom rade celé spoločenstvo veriacich prítomných pri krstnej slávnosti nesie zodpovednosť za kresťanskú výchovu pokrstených, majú sa o to pričiniť modlitbou a dobrým príkladom. Po kázni sme si spoločne obnovili krstné sľuby, boli sme pokropení svätenou vodou a potom sme jednotlivo s horiacimi sviecami pristupovali k požehnanej vode, namočili sme si ruku a prežehnali sa – tým sme vyjadrili spojenie s Najsvätejšou Trojicou, v mene ktorej nám bol udelený krst, a teda účasť na Božom živote.

Pri rannej svätej omši v nedeľu páter Pavol zameral pozornosť na Ježišovu rozlúčkovú reč pred nanebovstúpením. „Nenechám vás ako siroty…“ (Jn 14, 18) Aj keď občas máme pocit, že Boh je ďaleko, že svoje trápenia prežívame sami, On nás neopúšťa, stále je s nami, aj v radostiach, aj v trápeniach, aj v skúškach. Nebojme sa mu dôverovať. Pri druhej svätej omši páter Ondrej zdôraznil potrebu „zladenia“ nášho života s vierou, nemáme byť kresťanmi len v kostole, ale máme si radostnú zvesť preniesť aj do bežného života. Lebo ten, kto miluje Boha, zachováva Jeho prikázania a prejavuje sa to v jeho zmýšľaní, reči, konaní… V závere svätej omše misionári zasvätili našu farnosť pod ochranu Nebeskej Matky, všetci sme sa presunuli k misijnému krížu, kde sme dostali požehnanie a pri individuálnom uctení kríža pokľaknutím a bozkom po splnení ďalších podmienok sme mohli získať úplné odpustky.

Počas obnovy misií sme sa opäť na chvíľku zastavili, prehodnotili svoj život, uvedomili si jeho smerovanie… Mohli sme napraviť, čo sme pokazili, mohli sme opäť nastúpiť na správnu cestu… Veď všetci predsa chceme byť spasení… Musíme však spolupracovať s Bohom na spáse svojej duše, pamätať na večnosť a pričiňovať sa o dosiahnutie večnej blaženosti v každodennom živote. Nesmieme sa báť byť inými ako tento svet, nesmieme sa hanbiť byť Kristovými učeníkmi… Nech nám dá Pán svoje požehnanie a odvahu byť „soľou zeme a svetlom sveta“.

Zuzana Fernezová