Terapia prírodou…

17. 7. 2010 o 5: 00 ráno zo Sihelného vyrazil autobus rozospatých Sihelňanov, ktorí sa spolu so svojim pánom farárom odhodlali zdolať tatranské Rysy. Deň začínal nádherne, obloha sa na nás dívala modrými očami, slnko veselo žiarilo. Radosťou sme prekypovali aj my, ktorí sme už o pár hodín začali šliapať tatranské chodníky. Dobrá nálada nikomu nechýbala, chuť do života rástla každým krokom nahor.  Príroda sýtila všetky naše zmysly, hora voňala, vtáctvo štebotalo a voda v potôčikoch úžasne chladila vysmädnuté ústa. Ihličie pošteklilo prsty každému, kto neodolal a pohladil halúzku kosodreviny. Čím vyššie sme liezli, tým krajšia panoráma pod nami.  Obdivovali sme svieže lesy a čistučké plesá, majestátne skaly i vrcholce hôr ešte stále pokryté  snehom. Niektoré úseky sa dali preliezť len pomocou reťazí a kovových skôb, ktoré  boli v tých miestach  pripevnené o skaly, takže na svoje si prišli aj milovníci adrenalínových športov. Inde sa zas bolo treba brodiť snehom, čo poniektorí využili na júlovú guľovačku, pri ktorej boli omylom zasiahnutí aj niektorí cudzí turisti J. My, čo sme to nevzdali pri chate pod Rysmi a podarilo sa nám vyliezť až na samotné Rysy,  sme boli kráľovsky odmenení. Dostali sme sa až nad úroveň oblakov a tak sme mohli svoje namastené chleby zlikvidovať niekoľko metrov nad nimi, priamo na poľsko- slovenskej štátnej hranici. Spolu s nami sa tu posilňovalo aj niekoľko Poliakov, Angličanov, Maďarov a dokonca aj dvaja naši ázijskí šikmookí bratia sa tu dostali, takže našu výpravu by sme mohli pokojne označiť ako „medzinárodnú“. Skoro sa nám nechcelo odísť. Výhľad bol fantastický, oči sme vypliešťali ako mandolínky  zemiakové po postreku. Nedotknuté hrdé vrchy zahalené v oblakoch, pretkávané striebornými stuhami horských bystriniek nás fascinovali. A nad tým všetkým belasé nebo… Príroda nám pošepla, že Boh je nekonečný romantik so zmyslom pre dobrodružstvo. Toľko krás  rozvešal vôkol nás, aby sme sa tešili. Aby sme si občas našli čas obdivovať to, čo pre nás stvoril a oddýchli si. A aby sme pochopili, že z neba nám ešte vždy zostalo veľa, napríklad rozkvitnuté lúky, motýlie krídla, hviezdy na nebi a smiech na perách. Tomu, kto v sebe prestáva cítiť radosť, odporúčam, nech vyskúša to, čo my v tento deň- terapiu prírodou!

Soňa Pindjaková  (stačí S.P.)