Zdolaný velikán

Formy oddychu sú rôzne. Niekto sa v lete vyvaľuje na pláži, niekto opeká v lese slaninu a niekto testuje svoju fyzickú kondíciu v horách. A tak sme sa aj tohto roku rozhodli, že sa pokúsime zdolať niektorý z Tatranských končiarov. Podotýkam „pokúsime“, keďže minulého roku sme na vlastnej koži pocítili, čo treba chápať pod pojmom „vrtochy Tatranského počasia“! Asi aj preto sa zloženie našej expedície podstatne zmenilo a tradiční horskí kamzici ostali po minuloročnej skúsenosti radšej doma. Až po roku som pochopil, že vtedy to ich „už nikdy“, skutočne mysleli smrteľne vážne…

Keďže minuloročnú túru nám skomplikovalo počasie, tentokrát sme boli rozhodnutí skúsiť to znovu a vyšplhať sa na Kriváň, ktorý je už odpradávna symbolom Slovenska. A tak v jedno sobotné ráno (konkrétne 8.augusta, presne o 6.00 hod), sme sa vybrali zdolávať nepoznané.

Aj keď počasie v Tatrách nebolo úplne ideálne, nám to nevadilo a boli sme rozhodnutí prekonať samých seba a 2494 metrov vysoký končiar v západnej časti Vysokých Tatier. Poniektorí netušili, do čoho idú, ale nechcel som ich okrádať o ilúzie. Z vlastnej skúsenosti som vedel, že kde končia ľudské sily, tam nastupuje skrytá húževnatosť a nekonečná túžba zdolávať vyššie méty a samých seba…

Na začiatku sme boli všetci plní síl, nadšenia a úsmevov (aspoň na spoločnej fotografii pri Štrbskom plese to tak vypadá). A keďže v matematike funguje priama úmera, s narastajúcou nadmorskou výškou nám ubúdalo síl a húževnatosti. Na záver sme vyliezli „po štyroch“ až na vrchol Kriváňa – nie preto, že by to s nami bolo až také zlé (veď nás čakala ešte cesta naspäť), ale pre extrémnu náročnosť terénu, ktorá si skutočne vyžadovala zapojiť aj ruky.

Výhľad z Kriváňa nebol nijak ideálny, keďže vrchol končiara sa kúpal v bielej smotane. Avšak pohľad na šťastné, smejúce sa a rozžiarené tváre, radujúce sa zo skvelého pocitu, že prekonali nie len Kriváň, ale hlavne samých seba, bol ten najgeniálnejší zážitok, ktorý sa nám v ten deň naskytol.

Oddychovať sa dá rôzne. V tento deň si naše „hnáty“ moc neodpočinuli. Práve naopak, keďže nás v nasledujúce dni bolel „celý človek“. Pookriala hlavne naša duša. A možno aj s týmto zážitkom budeme žiť celý rok. Až kým sa opäť nevyberieme zdolávať Tatranské končiare a samých seba…

Ľuboš Šípoš, správca farnosti